Prípad mladého Nosztyho s Marikou Tóthovou

Nuž, opäť rozťahaný ľúbostný príbeh – povzdychne si divák. A nie je na tom nič zvláštne, veď toto dielo v tom čase tak odvážne zmýšľalo o spoločenských problémoch svojej doby a o ich neudržateľných stavoch, že inak ani v spomienkach ostať nemohol, ako horko-sladký ľúbostný príbeh, v ktorom sobášny podvodník, pekný mladý džentrík zvábi z Ameriky sa s rodinou vracajúcu, krásnu slečnu – milionárku. A všetko tak aj je. Ibaže medzitým sa naskytá množstvo mravných, etických, hospodárskych, citových otázok. Áno, je to ľúbostný príbeh, ale ani trochu nie je rozťahaným, pretože v tomto diele je happy endom to, že nie je happy end.
V tomto na klamstve postavenom kolose je čosi strašidelne pavúčie, organizuje sa, činí sa celý aparát, splieta svoju sieť so zámerom dosiahnuť cieľ. Pavúkovosť je symbolom, symbolom toho, že nerozmotateľnou ochrannou sieťou zovierame, obsnovujeme neudržateľný hodnotový systém, nerátajúc s medzitým „padlými“ obeťami, vzdorovito sa držiac vlastných záujmov.
V Mikszáthovom diele o každom odhalíme, aký je. A akokoľvek je tento príbeh o láske, a možno aj napriek zápletkám fandíme zaľúbencom, a sympatizujeme s veľkorysosťou prameniacou z džentríctva, vynaliezavosti, a aristokracie, jednoducho nemôže mať šťastný koniec.
Pretože tam, kde sa táto hra končí, kdesi tam začína ženské sebavedomie.